Chystá sa vraj najväčšia reforma školstva aká kedy bola. Už koncom roka 2016 začali sme o nej počuť, hlavne pre jej neskromný až megalomansky prívlastok „Učiace sa Slovensko“. Koncept má vyše 220 strán a hneď v začiatku vyvolal viac ako 4 tisíc pripomienok, samozrejme zväčša negatívnych. Rok prešiel od vzniku tohto projektu a nedá sa povedať, že je oň nejaký veľký záujem. Nová ministerka školstva sa vyjadrila, že je nerealizovateľný a vytvorila expertnú skupinu, aby dokument upravila. Musím však hneď úvodom pripomenúť, že takýchto snách o reformu školstva bolo v minulosti už viac. Tak napríklad v roku 2001, ale hlavne v roku 2008 bol schválený tzv. veľký školský zákon, ktorý nahradil zákon z roku 1984.
V žiadnom z týchto reformných zákonov nerieši sa problém vzdelávania nepočujúcich detí. Za posledných niekoľko rokov sa však farizejský predstiera aké je naše školstvo humánne, pretože drží sa prísnej zásady, aby žiadne hendikepované dieťa nebolo diskriminované a segregované od zdravých detí. A tak sa začal nebezpečný a škodlivý proces integrácie (inklúzie) týchto detí do normálnych škôl. A to bez dôslednej diagnostiky zdravotného postihnutia a posúdenia či takáto inklúzia vytvára podmienky na to, aby dieťa bolo vzdelávané primerane jeho postihnutiu. Dá sa teda povedať, že rozbehla sa tu reforma ktorej je ľahostajné aké negatívne dôsledky v prípade detí nepočujúcich má na ich intelektový a osobnostný rozvoj.
A čo je neuveriteľné, tento proces sa začal a pokračuje bez rešpektu Zákona o posunkovej reči nepočujúcich, ktorý som inicioval a pripravil už v roku 1995 a ktorý bol v NR SR v tom roku aj schválený. Zaradili sme sa ním medzi popredné krajiny sveta, kde takýto zákon už roky v praxi funguje ( je to napr. Švédsko, Fínsko a je prekvapením, aj africká Uganda).
Tento chaus a živelnosť školskej reformy sa prejavili zreteľne založením Spojených škôl internátnych v ktorých sa spolu vyučujú deti s diagnózami: porucha reči, porucha správania, nedoslýchavosť, hluchota a autizmus, ale aj počujúce deti. A pritom do vzniku týchto škôl existovali špeciálne školy pre nepočujúcich a školy pre nedoslýchavých resp. so zvyškami sluchu. Keď som tento stav zistil pri návšteve takejto Spojenej školy v Bratislave, tak som neveril vlastným očiam. Bol som zhrozený a nechápem doteraz v čej hlave sa mohol zrodiť takýto chorý nápad.
Chorý preto, že už normálny sedliacky rozum hovorí, že deti s toľkými diagnózami sa predsa nemôžu spolu vzdelávať. Tento zdravý rozum uplatnili už pred 180 rokmi učitelia detí medzi ktorými boli aj deti so sluchovým postihnutím tým, že v Bratislave založili prvú školu pre nepočujúcich. Minulý rok som bol účastný oslavy založenia tejto školy pred 180 rokmi. Tak daj si milý čitateľ dohromady tieto dve skutočnosti. Tú pred 180 rokmi a to čo sa deje s našim špeciálnym školstvom v súčasnosti.
Je tiež neuveriteľné, že toto všetko v našom školstve prebieha bez ohľadu na to, čo sa už roky deje v zahraničí. Spomeniem iba niektoré významné udalosti, ktoré ukazujú akým smerom sa má reforma špeciálneho školstva uberať, ako sa majú nepočujúce deti vzdelávať. Predovšetkým bol to 17. Svetový kongres Svetovej federácie nepočujúcich, ktorý sa uskutočnil v roku 2015 v Istambule, ktorý sa venoval opakovane právam nepočujúcich používať posunkovú reč ako svoj prvotný komunikačný prostriedok vo všetkých oblastiach života, vrátane vzdelávania nepočujúcich detí.
V svojej rezolúcii vyzýva všetky štáty sveta, aby rešpektovali tieto práva nepočujúcich. Kongres zdôraznil, že nepočujúci je rovnocenný s počujúcim jedine vtedy, ak mu je dovolené používať jeho posunkovú reč, ktorá jedine vytvára podmienky pre jeho inklúziu či integráciu do majoritnej spoločnosti.
Významná bola tiež konferencia, ktorú usporiadala Európska únia nepočujúcich v roku 2016 na pôde Európskeho parlamentu v Bruseli. Aj jej rokovanie vyústilo do rezolúcie s rovnakými požiadavkami nepočujúcich mať právo používať posunkovú reč.
Ďalšou udalosťou bolo Sociálne fórum, ktoré organizovala OSN v Ženeve v roku 2016. Na tomto fóre rozoberali sa otázky identity nepočujúcich, ktorí majú vlastnú históriu, kultúru a vlastný komunikačný prostriedok, ktorým je posunková reč. Bolo tu zdôraznené, že práve nerešpektovanie práv nepočujúcich vytvára podmienky v ktorých sa stávajú diskriminovaní.
Slovenská republika ratifikovala všetky dokumenty o ľudských právach, teda aj právach nepočujúcich a je teda nebezpečným paradoxom to, čo sa deje v súčasnosti v našom školstve.
Uvedomujúc si túto situáciu, urobil som všetko pre to, aby Zákon o posunkovej reči schválený v roku 1995 bol novelizovaný a s nádejou, že predsa len táto novela bude už zohľadnená aj v projekte Učiace sa Slovensko a v konečnom dôsledku uvedená do praxe. Bolo milým prekvapením, že novela bola v NR SR v máji 2017 schválené všetkými 139 prítomnými poslancami, čo je niečo nevídané. Mám to brať ako ďalší paradox v našej spoločnosti, alebo prísľub, že konečne nepočujúce deti budú aj u nás vzdelávané primerane k ich sluchovému postihnutiu a ich posunková reč bude vo vzdelávacom procese dominantná? Bojím sa, či avizovaná veľká reforma školstva , majúca bombastický názov „Učiace sa Slovensko“, neskončí tak ako všetky doterajšie reformy. Veľkým sklamaním.
